Ježiš StačíUkážka

Rozdiel medzi strachom a radosťou

Pavol v liste do Galácie hovorí, že už nie sme otroci, ale sme dediči. Sme synovia, sme Božie deti, ktoré nemajú strach pred Bohom, ale volajú Abba Otče. Pre nás už Boh nie je Sudcom, ale je našim Otcom. On nás vedie, On nás vychováva, On sa o nás stará. Toto sú jedny z najkrajších slov v Biblii o nás, veriacich ľuďoch. 

V skutočnosti sú len dve skupiny ľudí: Jedni sa modlia, spievajú piesne, čítajú si Bibliu, chodia do kostola. Aj druhí sa modlia, spievajú piesne, čítajú si Bibliu, chodia do kostola. Ale jedni to robia preto, lebo majú strach pred Bohom, boja sa Ho, chcú si  milosť zaslúžiť, a tí druhí to robia preto, lebo porozumeli, že Boh ich už miluje a robia to z radosti a z vďačnosti. A to je obrovský rozdiel. Rozdiel medzi zákonom a milosťou, medzi strachom a radosťou, medzi životom a smrťou.  

John Wesley – jedna z veľkých historických postáv kresťanstva – založil „svätý klub“. Členom sa mohol stať len niekto, kto bol  morálny, plný dobrých skutkov. Navštevovali chudobných, deti bez domova, pomáhali financovať vzdelávanie, postili sa, dávali peniaze, boli jednoducho „svätý klub“.

Keď neskôr Wesley vložil celý svoj život na Krista, o tomto snažení povedal, že „boli poviazaní reťazami ich vlastného seba ospravedlňujúceho náboženstva a nedôverovali naplno Kristovi.“ A keď sa pozrel na tie roky fungovania v „klube svätých“, hovoril, že „mal vieru otroka a nie vieru Božieho dieťaťa.“

O to Pavlovi ide. Aby sme nemali vieru otroka, ale aby sme mali vieru dieťaťa, ktoré vie, že nad ním je dobrý Otec, ktorého sa nemusí báť.  

Otázka na premýšľanie:

Modlím sa, aby som si Božiu milosť zaslúžil, alebo preto, že ju už mám? 

Modlitba:

Poďakuj Bohu za to, že už nie si otrok. Že už si Jeho prijaté, adoptované dieťa, ktoré sa nemusí báť.