Cestovanie s Ježišom – 40-dňové pôstne zamyslenieUkážka

Už od malička, keď som sa zúčastňovala bohoslužieb, počúvala som slová z dnešného čítania. V nedele náš kňaz zvykol nosievať honosnejší ornát, a jeho hlas znel pri čítaní týchto veršov vznešenejšie.

Keď nad tým spätne premýšľam, pre mňa ako 8-ročnú znamenala nedeľná bohoslužba dlhší pobyt v kostole a neskorší obed (och!)

Vtipy však bokom. Každou bohoslužbou sa po čase stala pre mňa len ďalším rituálom. Keď sa však pozrieme na prvú bohoslužbu, ktorú slúžil Ježiš so svojimi učeníkmi, vidíme, aká silná bola.

Ježiš hovoril o svojej smrti. Hovoril, ako jeho telo bude doráňané a zničené. Hovoril o tom, že bude preliata jeho krv. A potom vzdával vďaky. 

Ježiš vzdával vďaky, keď hovoril o svojej smrti. 

Toto je náš Boh. Jeho kríž je milostivým pozvaním pre ubolený a bezradný svet. 

Preto sa bohoslužba nazýva aj eucharistia, čo znamená „vďakyvzdanie“. Prijímame dar jeho milosti, za ktorú dokážeme len vysloviť vďaku. Nemusíme sa snažiť upratať po svojich skutkoch. Nemusíme sa pokúšať o nemožné. Nemusíme sa umárať, aby sme dosiahli spásu.

Posledná večera nám pripomína, že jediné, čo máme urobiť, je s pokorným a vďačným srdcom prijať tento nezištný dar spásy.

Zamyslenie

Mám niekedy pocit, že musím svojou námahou dosiahnuť spásu? Čo mi bráni jednoducho prijať Ježišov dar pre mňa? Vnímam bohoslužbu ako povinnosť či rituál, alebo mi pripomína Božiu milosť?

Modlitba

Pane Ježišu, niekedy mi tvoja nekonečná milosť zovšednie. Keď uvažujem nad poslednou večerou, zasiahne ma skutočnosť, že ty si vzdával vďaky za chlieb a víno, ktoré predstavovali tvoje telo a krv. Ďakujem ti za tvoju obetu. Hoci asi nikdy nebudem schopný pochopiť jej veľkosť, prijímam ju s vďačným srdcom. Amen