Modlitba - Timothy KellerUkážka

Cesta vpred pre mňa znamenala obrátiť sa späť k vlastným duchovno-teologickým koreňom. Vo Virgínii a potom znova v New Yorku som v prvej kázni kázal o Liste apoštola Pavla Rímskym. V polovici ôsmej kapitoly Pavol píše:

Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče! A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti. (R 8,15 – 16)

Duch Boží nás uisťuje o Božej láske. Po prvé, Duch nám umožňuje pristúpiť k veľkému Bohu a volať k Nemu ako k nášmu milujúcemu Otcovi. Potom prichádza spolu s naším duchom a pridáva priamejšie svedectvo. Prvý raz som porozumel týmto veršom, keď som čítal kázne D. Martyna Lloyd-Jonesa, britského kazateľa a autora z polovice dvadsiateho storočia. Uviedol, že Pavol píše o hlbokom prežití Božej reality. Časom som zistil, že väčšina moderných biblických komentátorov sa vo všeobecnosti zhoduje na tom, že tieto verše hovoria o „neopísateľnom duchovnom zážitku“, ako to uviedol jeden novozmluvný učenec, pretože istota bezpečnej lásky v Bohu je „mystická v najlepšom zmysle slova“. Thomas Schreiner dodáva, že nesmieme „podceňovať emocionálny základ“ tohto zážitku. „Niektorí sa od tejto myšlienky vzdialia pre jej subjektivitu, ale zneužívanie subjektívneho v niektorých kruhoch nemôže vylúčiť ‚mystické‘ a emocionálne dimenzie z kresťanskej skúsenosti.“